 |
          |
Žime tak, aby sa v našom živote dobre cítili iníTomáš Janovic PF 2001 Jozef Uhliarik pracoval, ako technológ a normovač, tlačiar, grafik a fotoreportér, až sa stal oceňovaým slovenským umeleckým fotografom. Ako hovoria jeho kolegovia, Jozefove fotografie sú plné dynamiky, ľudskosti a výbušných dialógov. Na všetkých doterajších výstavách, našli diváci s jeho fotografiami spoločnú reč, lebo za nimi cítili láskavý a humorný pohľad. Jeho fotografie z divadla, džezových koncertov, prostredia výtvarného umenia, ale aj portréty a neobyčajné námety. Našli si svoj domov na Slovensku, Čechách, Japonsku, Nemecku, Španielsku, Anglicku, Rakúsku, ako aj v Amerike, Kanade, Juhoafrickej republike, Austrálii, Turecku ... V komunikácií cez svoje tretie oko pokračuje aj fotografovaním technických výrobkov, ktoré sú určené na službu ľuďom. Hľadá a nachádza v nich ducha povznášajúce krasno, ktoré do nich ľudia vložili, aby týmito výrobkami zobrazili pozitívne túžby v sebe. Kalendár Siemens 1998 Tretím okom . . .Každý človek má zvyčajne dve oči. Pomáhajú nám vidieť svet taký aký je, alebo aký ho chceme vidieť. Pri tom druhom pohľade nemyslím na deformáciu videnia, ale predovšetkým na čaro tvorivosti, ktoré ponúka oko fotoaparátu. Detail a jeho zvládnutie v mikrosekundovom okamihu opantalo aj fotografa Jozefa Uhliarika. Nepatrí k tým autorom, ktorí by potrebovali na pohyb medzi nami piedestál. Pohybuje sa medzi nami pekne pomaly, nenápadne a vďaka svojmu tretiemu oku mapuje sekundy nášho života, ktorý sa nemilosrdne stráca v nenávratnom stroji času. Fotografia mu učarila len pred troma desaťročiami. Stihol prejsť postami amatéra, fotoreportéra, dokumentaristu, grafika, vydavateľa... Na jeho čiernobielej fotografii nechýba človek, detail, momentka. Čiernobiele videnie mu umožňuje pracovať s väčšou jednoduchosťou, ktorá oslobodzuje . . . Na svojich fotografiách necháva prehovoriť človeka o človeku. O sebe i o nás druhých. Nechýba im humor, satira. O jej dychu nás presviedča aj fotokronika Štúdia L+S a ich hostí. A práve tieto momentky patria k najnáročnejším. Nie sú to lacné víťazstvá. Boj tmy a svetla, nenáhody profesionálnej pohotovosti a trpezlivosti. To si okrem talentu žiada tretie oko. Tretie oko nielen ako imaginárny prvok správneho videnia sveta okolo nás, ale aj nášho vnútorného strážcu s ktorým si môžeme porovnávať svoje vnímanie. Fotografia je názor a fotograf je človek, ktorý nám o ňom prostredníctvom fotografie stále hovorí. Oči sú uši, ktoré vidia. A preto Vás pozývame na výstavu, kde sa fotografie počúvajú. Každá nám rozpráva o sebe, o svojom autorovi, o divákovi. A tu niekde v nedosiahnuteľnom nehmatateľne si poletuje jeho tretie oko . . . To je výzva, aby sme boli tam, kde máme byť. Lebo to sa dá . . . HUDr. Jano Schuster Jazz to je zážitok, tony tónov ...Jozef Uhliarik, človek s absolútnym hluchom a zrakom obohatil svoje nedostatky tretím okom. Jazz ho chytil tak, ako to vie len jazz. Čiernobiela fotografia v jeho rukách, akoby bola na koncerte. Vidieť a nebyť videný. Zachytenie zážitku pre tých čo tam boli. I neboli. Hudobná improvizácia zobrazená fotovidením. Detail ako umocnenie momentov, ktoré na koncerte ani nepostrehneme. Plynutie jazzu v čase a čas. Vdýchnutie života čiernobielym spomienkam. Prežívať už raz precítené. A to umožní ona. Kraľovná spomienok. Fotografia. Aj jazzu. Jazzfoto je tam, kde je jazz. Sólo má žáner a oni plnia len poslanie. To je jeho jazzová fotografia. To je výzva, aby sme boli tam, kde máme byť.Lebo s jazzom sa to dá ... HUDr. Ján S©huster Fotofragmentky Nicolausu II.Zákon svetla a tieňa táto posledná veta ilustruje aj dôvody nášho priateľského stretnutia na slávnostnej vernisáži Fotofragmentky Nicolausu II. Nemôžem inak iba sa Vám zdôveriť ako som ja sama obrazy -fotografie výstavy prežívala. Jozef Uhliarik je filozof, bravúrne narábajúci so svetlom. Interpretuje veci, ktoré starostlivo vyhľadáva a objavuje. Tak tomu je aj v jeho novoročných želaniach s textami s nalie-havými otázkami: čo bude?, čo príde? a s nástojčivosťou: Óch len smerujme niekam a pokúsme sa byť šťastní. Judita Feňvešová Gagofoto Gagymánia do tucta a do dnaGagy. Všetko a nič. Taký je humor a cesty k nemu. Jeho cesta na festival do Kremnice viedla cez oko fotoreportéra. Tak ako mnohých iných si Gagy získali aj dušu jeho oka. Neopakovateľnou atmosférou, stretnutiami s humorom najrômejších žánrov. S Gagmi sa spojil nielen pupočnou šnurou fotogratie, ale aj ako člen - klubu amatérskeho filmu - NICOLAUS z Liptovského Mikuláša. Gagy sú ako baterky. Stretnutie baterkárov. Stretnutie ľudí s neviditeľnou energiou zmyslu a niekedy aj nezmyslu pre humor. Sú zdrojom energie, ktorá nás ženie aj v čase nepohody. Neraz iba prílišnej šedivosti všedného dňa a chaosu ľudí ponahľajúcich sa ani nevieme za čím v tejto kmeňovej republike. Cez jeho fotografie máme možnosť si spomenúť na Kremnické divadlo v podzemí a takto umožní tento ich návrat aj ostatným návštevníkom XV. ročnika festivalu humoru a satiry Slovenské gagy. Nasledne nám predstaví nástenný kalendár Milana Lasicu a Júliusa Satinského - na rok 1995, ktorý fragmentálne zachytáva ich profesionálne pôsobenie v divadle Štúdia S v Bratislave. Autorovým skromným želaním je umožniť návštevníkom Gagov nahliadnuť na scénu bezkonkurenčného humoru a satiry. HUDr. Ján Schuster
Český génius aj maľoval
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
 Jozef Uhliarik a Zdeněk Sverák s bustou Járy Cimrmana so „strhanou“ tvárou. |
Súčasťou festivalu usporiadaného pri príležitosti 36. výročia Divadla Járy Cimrmana v bratislavskom Štúdiu L+S, bola aj výstava. Otvoril ju osobne Zdeněk Sverák, ktorý bol na ňu mimoriadne zvedavý. Podstatnú časť tvorili totiž snímky slovenského fotografa Jozefa Uhliarika. ktorý ich spravil počas cimrmanovských hosťovaní na Slovensku. Sverák ich na vernisáži videl prvý raz a bol nadšený. Troškou do mlyna prispel aj on sám na výstavu dodal zopár dobových artefaktov z čias Járu Cimrmana. Napríklad bustu Cimrmana so strhanou tvárou. Barbora Dvořáková SME (18.10.2003) (foto Peter Procházka) |
Dear Joef,
Thank you so much for those pictures you sent me. A very beautiful souvenir of the festival and Bratislava. I hope I can return some day but who knows? I shall put these on the net when I get time and of course publicise your name with the pictures. Many best wishes and to the next time! With light, love and laughter.
08.09.2003 Johnny Melville http://www.johnny-melville.com
Svet nie je jeden
Prečo fotografia?
Fotogrofia... Hmm! Umožňuje uvedomiť si a zároveň rozlišovať svet na hmatateľný, čiže zmyseiný, a svet svetelný, v ktorom ide o ilúziu hmoty. Oba tieto svety sú si nejako podobné, takže ich nevieme rozlíšiť. Ale keď sa hlbšie zamyslíme, predsa je ten svetelný svet celkom inakší, priam fantastický až rozprávkovo odlišný od sveta hmotného. Aby ste naozaj pocítili rozdiel, zavriete oči. Nevidíte nič, iba velkú tmu. Potom oči otvoríte a v obrovskom svetle rozlišujete najrôznejšie tvary, farby i tiene. Treba si tiež uvedomiť, že hmotný svet je ťažký, rovnaký a prevažne statický. Naproti tomu svetelný svet je bez tiaže, nesmierne pohyblivý a neustále sa mení.
Realita hmotného sveta je objektívna, jej existencia je daná skutočnosťou, zatiaľ čo realita optického sveta je subjektívna, istým spôsobom celkom závislá od nás, od našich očí, od pohybov nášho tela, od vnútorného videnia, lebo sa mení a pohybuje podľa nás a nie sama od seba. Naše oči sú teda celkom závislé od svetla svetelného sveta. Bez svetla vôbec nič nepoznávajú a podľa jeho intenzity rozlične poznávajú podstatu vecí.
Takto osvetlený svet môžeme pod rôznymi uhlami vnútorného videnia uchovať fotografovaním, maľovaním... Je už len na nás, akú formu dáme tomuto javu. Svetelný a optický svet má však svoje zákony a zákonitosti, ktoré možno merať a intepretovať vedecky. Toto poznanie vedy musí byť dokonale zvládnuté, lebo v opačnom prípade by nás mohlo odpútavať od vytvárania umeleckého diela, samotnej kompozície, perspektívy, uhla a samotného okamihu.
Čím je špecifická divadelná fotografia?
V divadle je velký svetelný svet kontrastov - svetla, protisvetla a tmy. Divadelná fotografia je na jednej strane dokumentom, na strane druhej môže byť absolútne subjektívna zachytí sekvenciu, náladu alebo samotný detail. Zatiaľ čo dokumentárna fotografia zachytáva momentálne dianie v danom okamihu a fotograf nemusí poznať súvislosti nepozná scenár, fotí sa z momentálneho popudu, divadelný fotograf sa na inscenáciu pripravuje. Okrem prečítania scenára musí poznať ideu titulu, charakteristiku postáv, ale aj hercov, ktorých fotí...
Štúdio L+S, ktoré fotím, máva obyčajne jednoduchú scénu. Z toho dôvodu nie je potrebné fotiť celky bolo by tam veľa hlušiny tmy. ale pánov Milana Lasicu a Júliusa Satinského. Diváci nemajú kontakt s hercami, sú od nich vzdialení, vnímajú celok inscenácie, zatiaľ čo fotografia ich prekvapí detailom-portrétom, zachytením mimiky, výrazu.
Kedy je predstavenie fotogenické?
Keď je dobre nasvietené a kulisy sú postavené účelne. Sú herci, ktorí na javisku svetlo cítia, ale sú aj takí, ktorí ho nevidia. Podľa mňa je to neúcta k práci režiséra, ako aj osvetľovača. Niektorí herci si dokonca vedia vzájomne zavadzať tieniť si, takže jeden zožerie svetlo celé. Sú tiež herci, ktorí cítia aj fotografa v prítmí hradiska a idú do akcie smerom k fotoaparátu. Myslím, že v divadle sú veľké rezervy v svietení.
Uprednostňujete farebnú alebo čierno bielu fotografiu?
Mám rád kontrast medzi bielou a čiernou. Takže jednohlasne vyhráva klasika: čiernobiela, bieločierna... Tieto fotky však robím viac-menej pre vlastné potešenie. Je to čistejšie, kompaktnejšie a samotné svetlo je plastickejšie. Farba klame, manipuluje našu pozornosf. Aby vyšla dobrá farebná fotografia, je potrebné predstavenie nasvietif dobre a účelovo. Farebnú fotografiu si žiadajú najmä časopisy a televízia.
Je na fotografii viditeľný vzťah fotografa k divadlu? Vyberáte si divadlá?
Vzájomný vzťah a poznanie divadla musí byť. Je to dôležité pre obe spolupracujúce strany -najmä z hľadiska dôvery. Ak človek fotí pravidelne jedno divadlo, vie predvídať isté veci -akciu, situáciu i pohľad. Fotografujem pre Štúdio L+S, ktoré organizuje aj festival České divadlo. Občas hosťujem v divadle Bolka Polívku, v divadle Astorka, v divadle GUnaGU. Rád fotím v Divadle Aréna, kde Milan Sládek robí festival pantomímy Kaukliar. Za pomerne krátky čas tu môžem vidief množstvo rôznych hercov i kultúr iných štátov. Zaoberám sa prevažne portrétnou fotografiou. Divadlá si nevyberám...
Začínal som pri STEPS klube SjF SVŠT kde hrávalo divadielko Mandragora, Pegasník atď... vtedy išlo hlavne o dokumentárnu fotografiu pre klubovú kroniku. Nasledovali rôzne kultúrne festivaly, jazzové i folkové koncerty, Slovenské gagy, malé javiskové formy, Klub Fórum Potom práca v redakciách. Teraz vlastná agentúra a vydavateľstvo.
Môže divadelná fotografia prilákať alebo odradiť diváka od inscenácie?
Samozrejme. Aj v tejto oblasti je veľmi dôležité, aby fotografie boli kvalitné. Na divákov to zaberá presne ako pri reklame. Z toho vyplýva, že aj pán herec potrebuje dobrú fotografiu... Je však málo režisérov, ktorí nechajú priestor pre fotografa. Obyčajne sa robí až do premiéry a fotí sa na poslednú chvíľu a v strese.
Mária Jenčíková (Javisko 02.2002)
Farma Bolka Polívku - žiť... nielen... pre... seba...
V stajni na Bolkovej farme vystavovali slovenskí umelci grafik Miroslav Regitko a fotograf Jozef Uhliarik svoje výtvory priamo na slame v konských boxoch.
Silvia Lispuchová, foto Dušan Kittler (Nový Čas 8.8.2000)
Pravá ruka a Tretie oko - pozitívne ladené duo
V osemdesiatom druhom roku na kremnickom gagobraní, ako si Jano pre seba nazval festival humoru a satiry - Kremnické gagy, sa spoznal s fotografom Jožkom Uhliarikom a v roku 1999 v bratislavskom Stredisku kultúry na Vajnorskej 21 spolu aj vystavovali. Popri skvostných fotografiách Bolka Polívku zo štyroch predstavení na Slovensku, ktoré zachytilo tretie oko Jožka Uhliarika, ponúkali svoje príbehy farebné i čierno-biele obrázky Jana Schustera a tiež kreslené komiksy zo stránok športového humoru, ktoré pripravoval inkognito štyri roky pre piatkové vydanie denníka Šport.
Podtitul výstavy “tretím okom fotografa a kresby z fixky“ prezradil, o čom vlastne je. A aby hostia na vernisáži neutrpeli ujmu od napätia, autor kresieb Jano Schuster hned na úvod o akcii povedal, že návštevníci sa majú Pri obzeraní jeho kresieb a Jozefových fotografií pozitívne nabif a dobrú náladu rozdávať ďalej.
„Pripojili ste sa k rodine baterkárov; už len tým, že ste sem prišli. Aj detský ľudový súbor Kobylka z Devínskej Novej Vsi, ktorý pre nás všetkých pripravil krásny program,“ usmieval sa Jano na všetky strany Na prvý pohľad je zrejmý obdiv Jozefa Uhliarika voči jedinečnému českému mímovi, komikovi a hercovi Boleslavovi Polívkovi. Iba jeho fotografie sa totiž na výstave objavili. Predstavuje na nich Dona Quijota, Trosečmka; ale aj postavy z divadelných predstavení Šašek a královna a Poslední leč. „Prečo práve Bolek?“ zopakuje Jožko otázku. „Pretože je to môj priateľ a zaslúži si samostatnú prezentáciu. Nie všetci ľudia sa majú šancu dostať na jeho predstavenia, preto im chcem aspoň touto formou priblížiť jeho majstrovstvo.“
Alena Kopřivová foto Anton Podstraský (Pravda 18.01.1999)
Jozef Uhliarik, dvorný fotograf Štúdia S - Boj tmy a svetla
„Mám rád detail. Pozri také uško hrnčeka - aká je to banalita! Keď sa naň však pozrieš z inej strany a v inom svetle, objavíš vždy niečo nové. Ľuďom unikajú krásy v ich makrosvete.“
Prvé snímky štyridsiatnika Jožka Uhliarika zachytili aj dostihy, hokej, basketbal, atletiku a ine športy. Zdá sa, akoby to boli iba počiatočné úlety. Od roku ’83 BJD v ’84 Malé javiskové formy Poprad, ktoré preň znamenali krok na dosky, čo znamenajú svet. Nasledoval festival politickej piesne ’85, BHS, Lýra, a potom divadlá. V archíve má tento majster čiernobielej fotografie tzv. Divadelný salón svetových mímov a hercov ako aj tony svetových jazzmenov a gitaristov.
Humorom a satirou je nabitá fotokronika Štúdia S Milana Lasicu, Júliusa Satinského a Jaroslava Filipa. Ale jeho archív nezaostáva ani v českom divadle, Bolkovinách. Zo slovenských divadiel sa môžeme stretnuť Astorka Korzo ’90, GUnaGU, Aréna - M. Sládek, Mandragora a iné. Začiatky skupiny Lojzo, Elán, Banket atď.
Oči sú, podľa Jozefa, uši, ktoré vidia. Na to, aby bola fotografia dobrá, treba vraj trpezlivosť, pohotovosť, talent a tretie oko. „Divadelnú fotografiu robím ako portrét. Zachytávam mimiku, gestá. Nejde mi o scénu ako celok, ale o pocit vyjadrený hercom alebo muzikantom. „Rozhodol som sa ako 12- ročný, že budem fotografom a tvrdo som na tom pracoval. Keď mám narodky, cvakám si len tak, pre vlastné potešenie. Vlastne sa tak sám obdarúvam,“ usmieva sa večný mládenec, narodený v znamení Váh. Ako fotografovi na voľnej nohe mu na potešenie veľa času neostáva. Nakoľko má vlastnú agentúru JUH.
Alena Kopřivová (Pravda 22.01.1999)
Charizma Diany optikou fotografa
Mediálny cirkus okolo lady Diany priniesol pre nohých okolo nej veľa dobre platených jobov. Aj jej pohreb sledovalo 100 kamier BBC a priamy prenos z veľkolepého spektaklu sledovalo 2,5 miliardy ľudí. Médiá ili takmer dva týždne z obrázkov z jej života. Masová hystéria po celom svete nadobudla nebývalé rozmery. Jej brat spolu s davmi jej priaznivcov odsúdili „krvižiznivých“ fotografov, ktorí údajne prenasledovali úbohú krásnu Dianu až ku smrti.
O lady Diane, voyeurizme, paparazzi a erotike som sa porozprával s fotografom Jozefom Uhliarikom, ktorý má svoj ateliér v štýlovom domčeku v centre Bratislavy. Pracoval ako fotoreportér, grafik, dokumentarista a napokon sa cez fotku vypracoval na znalca džezu, divadla a kultúry. Jeho fotky visia nie len v jeho domovskom divadle Štúdiu S, ale aj v Amerike, Nemecku alebo v Austrálii.
Fotograf je voyeur, ktorý má na to nástroj tretie oko, aby legitimoval svoju úžasnú potrebu vidieť niečo viac ako tí druhí. Chápete aj paparazzi?
Som zvyknutý pozerať sa celé minúty cez objektív, aby som dostal na film okamih, ktorý o chvíľu už nebude existovať. Chápem každého fotografa, ktorý chce uloviť vlastný jedinečný záber. Pre mňa už fotka nieje až tak zaujímavá, ale ten negatív v archíve, ktorý patrí mne. Samozrejme som voyeur, ak to chcete počuť, som ochotný fotiť zavesený za jednu nohu. Je to však vec každého fotografa, či fotí proti vôli svojho objektu alebo či sa človeka prv opýta o dovolenie. Veľa razy to ani nie je možné. Ak ide o dokumentaristiku alebo fotky s atmosférou, ktorá by sa stratila, ak by začali ľudia na fotke hrať. Mnohí sa fotenia boja akoby som ich chcel prichytiť pri niečom nedovolenom. A paparazzi? Vyzerala lady Diana zle na fotkách, ktoré celé tie roky plnili stránky tlače a obrazovky televízorov? Vyzerala dobre, bola upravená a aj keď so smutným výrazom, vždy chic. Jej ružové a bledomodré, červené kostýmy sa výborne odpichli od akéhokoľvek pozadia. Viete koľko by stála takáto propagácia, keby si ju lady Diana mala platiť?
Bola to charizma lady Diany, ktorá ju urobila slávnou a známou alebo jej publicity?
My fotografi pomáhame tvoriť hviezdy a tieto stars sa potom rozčulujú, keď chceme svoju prácu a investície do času a materiálu získať späť ich fotením už ako známych osobností. Tie stovky fotiek v archíve, na ktorých sa ešte nevedeli vhodne obliecť, vlasy mali príliž dlhé a vyskytovali sa v úplne obyčajnej spoločnosti, tie necháme ležať v šanonoch. Hviezdy potrebujú nás fotografov a my sme závislí na nich. Preto ich fotím tak, aby boli čo najkrajšie a najpríťažlivejšie. A len ja voyeur viem, že niekedy vyzerajú ako zmoknuté kura, majú rovnaké kruhy pod očami ako obyčajný smrtelník. Objektív je moja súkromná kľúčová dierka, kade vidím aj to, čo sa obyčajne neukazuje. Lady Diana bola mladá pekná dáma, ale predovšetkým manželka princa Waleského, nástupníka britského trónu. Diana Spencer by nikdy nebola získala takúto charizmu a popularitu. Vzbúriia sa proti tradíciám kráľovského dvora a ja si nie som istý, či lepšie nerozumiem princovi Charlesovi ako tejto peknej princeznej.
Fotografie princeznej kolovali ostatných 15 rokov po časopisoch a novinách v miliónoch. Je to dobrý job predávať fotografie známych osobností?
O miliónoch dolárov a ich násobkoch za jednu fotku môžem len hovoriť. Ja dokonca dávam každému autorizovať fotku pred publikovaním. Mám zábrany loviť ľudí ako sa to v našom slangu nazýva. Ja sám mám rád taký láskavý svet a v ňom nieje miesto na predhadzovaníe fotiek prominentov v zlej spoločnosti alebo prípadne kompromitovaných väčšou dávkou alkoholu. Keď bola v Bratislave lady Diana s princom Charlesom, tak som sa dal odradiť komplikáciami okolo akreditácie a nefotil som faux pas s dáždnikom pred Primaciálnym palácom. Na Slovensku ma odpudzujú socialistické maniéry ochraniek, ktoré sa chovajú ku každému ako ku potenciálnemu kriminálnikovi, oháňajú sa, že sa až bojím o svoju drahú techniku. Keď som v Nemecku mal možnosť fotiť pána Kohla, tak som sa k nemu bez problémov dostal na 6 -7m. Ochranka videla dobrú techniku, definovala ma ako profika a pán Kohl je predsa verejný činitel. Ja som asi pohodlný a náročný. Chcem fotiť výborné divadelné predstavenia, ktoré sa dobre vo svete predávajú. Paparazzo, ak chce byť fakt úspešný, musí mať nie len dobrú techniku a nemať žiadne zábrany fotiť za hocijakých okolností, predovšetkým musí vlastniť správny pas. Viete si predstaviť paparazza zo slovenského časopisu, ktorý loví atraktívnu fotku princeznej Diany a predá ju londýnskym Times za 700.000 libier?
Ako vy chápete ochranu privátnej sféry osobností pred nadbytočnou publicity?
Veľmi ma zaujali diskusie po smrti lady Diany otom ako ju fotografi terorizovali a ako bola z toho nešťastná. Ak by sa obliekala striedmo, viackrát sa objavila v rovnakom kostýme, nebola by dávala neustále nejaké vyWásenia do tlače, bola by pre fotografov až taká zaujímavá? Každý si predsa môže tak organizovať svoj život, že nie je hneď ľuďom na očiach. Neustále škandály, hysterické prejavy a posledné modely šiat sú priveľmi atraktívne a dokážu úspešne konkurovať, keďže ide o skutočnú kráľovskú rodinu, seriálu Denver clan alebo Dallas. Neviem ako by sa dalo zadefinovať, že fotenie na ulici alebo v reštaurácii, v parku, na pláži a to prípad od prípadu je zásah do privátnej sféry. Nikto ju predsa nefotil v jej dome, v záhrade alebo v sídle jej rodiny. A čo je nadbytočná publicity? Celkom iste fotomontáže, na ktorých je až dôverne blízko s nejakým pánom alebo detailná fotka, z ktorej vyplýva, že lady má celulitis. Je však udivujúce ako málo tohoto druhu negatívnej publicity v tých záplavách záberov bolo. Popri tom intelektuálne orientovaný, skromný a striktne protokolárny princ Charles vyznieva ako nezáživný suchár a to ešte v tom lepšom prípade. Tento pán sa nevie predávať, drží sa tradície a svojich starých priatelstiev. Ešte aj jeho škótska sukňa vadila priaznivcom lady Diany a to aká je celá kráľovská rodina škaredá. Už sa zabudlo, ie Alžbeta druhá bola v mladosti považovaná za čarokrásnu a doteraz vyzerá veľmi dobre. Je najlepším propagačným produktom Veľkej Británie.
Čo si myslíte, rozprávka o krásnej a nešťastnej princeznej Diane bude pokračovať v príbehu jej syna Williama?
Tento teenager má do konca roka pokoj od vel‘kej publicity, ale už budúci rok bude pod dohľadom nových a starých paparazzi a teda verejnosti. Kto bol ten, kto nafotil plačúceho mladého princa? Fotografia bola na titulke International Herold Tribune druhý deň po pohrebe lady Diany apo tom ako týždeň pľuli aj v týchto novinách na paparazzi. William je mladý, pekný a zdá sa, že až príliž citlivý. Už tento rok ho vyhlásili za najsexy teenagera v Británii. A to je len začiatok. Z celej kráľovskej rodiny bola v plavkách a dokonca hore bez nafotená len lady Diana a jej škandalózna švagriná Fergi no a Henry a následník trónu princ William.
Rád fotíte na plážach krásne slečny a prominentov? To je predsa letná fotografická žatva erotiky už niekoľko rokov.
Erotikaje pre mňa niečo iné. Musím sa priznať, že za ovel‘a erotickejšie považujem zábery z prezliekania sa folklórnych alebo tanečných súborov v zákulisí. Čaro týchto okamihov som si nafotil a doteraz ich považujem za tú najkrajšiu erotiku v mojom archíve. A fotenie známych dám hore bez? Príde na to, kto to je. Myslím, že pani Studénková sa nemusí ani takto producírovať, stačí, že príde a to úplne oblečená do miestnosti a všetci muži aj v chrbte cítia, že je tu krásna a vzrušujúca erotika. V ateliéri fotím krásne slečny, ktoré chcú erotické foto pre seba alebo priatel‘a alebo na kšeft a priam žasnem ako málo chápu, čo to vlastne je. Fandím časopisu Playboy, ktorý by mal naučiť mnohých erotických analfabetov pochopiť toto korenie nášho všedného života. Niekedy však cítim, že sa pri fotení priam elektrizuje vzduch, keď dáma naraz zistí, čo to tá erotika v nej vlastne je a na chvílľu sa dostane von. Tento objavný okamih treba rýchlo nafotiť, možno sa už nikdy nezopakuje. Ja si totiž myslím, že každý má erotično v sebe, len často si sám sebe zakazuje ho pocítiť.
Vy fotíte veľmi často profesionálnych exibicionistov, teda hercov. Musí mať aspoň trošku exibicionizmu každý, kto chce vystupovať na verejnosti?
Primeraný exibicionizmus je predsa kus nášho života. Viete si predstaviť, že by ho nemali politici alebo šéfovia všetkého druhu? Čo by ich ochránilo pred stresom vystúpenia pred 300 ľuďmi, pomohlo sa nenútene tváriť na 4. Recepcii v danom týždni? Oni mi do objektívu hrajú. Keďže však často nemajú odbornú prípravu, nevydržia dlho a unavia sa. Radím vám milí páni a milé dámy, odíďte z koktajlov, recepcií najneskôr po 1,5 hodine alebo si zabezpečte, že potom hostiteľ pošle domov fotografa pod zámienkou, že skoro ráno potrebuje fotografie. Najradšej fotím hercov a samozrejme úplne najradšej herečky. Máme dohodu, oni chcú bohovsky vyzerať aja chcem tie najoriginálnejšie zábery. Potom, keď vylúčim takmer všetky zábery, vyberiem zopár alebo len dva z nich. A tam je to všetko. Naraz je slečne herečke srdečne jedno, že má vrásky okolo úst, na ktoré dávam normálne veľký pozor. V tej fotkeje celá tá postava, na ktorú sa zrazu premenila. Tieto premeny som už zažil aj s dievčatmi, ktoré vyzerali úplne obyčajne, ale pred objektívom sa z nich stali nádherné princezné a potom sa tomu hovorí celkom obyčajne, že sú fotogenické. A na ulici by ste si ich ani nevšimli. Takýto typ skromnej a večne krásnej dámy je napr. pani Milka Vašáryová.
Vy hovoríte stále o fotografii zblízka, ktorá predpokladá kontakt s tým, koho fotíte. Pre vás je fotografovanie forma komunikácie. Ste vo výhode, odpoveď alebo otázku si môžete vybrať v kľude ateliéru. Dá sa fakt nafotiť paparazzi zábery z dialky až 1,6 km?
Zrkadlovým objektívom o váhe cca 20 kg sa dá robiť zábery na tieto vzdialenosti. Je to však drahá technika. To je vhodné na fotenie zvierat, prírody. Neviem si dobre predstaviť, že by niekto obvešaný takouto komplikovanou výbavou fotil napr. lady Dianu. Všetky jej skutočne dobré fotky boli urobené zblízka. Tak vysoká investícia s natol‘ko neistým výsledkom, to sa nerobí.
Viete si predstaviť text zákona o ochrane súkromnej sféry pred neautorizovanou publicity?
Nič nie je horšie ako znovu regulovať slobodu šírenia infomlácií. Už len moje životné skúsenosti hovoria, že tlačové zákony sú vel‘mi, veľmi nebezpečné. Snáď by stačilo, keby sa deklaroval skutočný majiteľ toho ktorého média, ale ako to dosiahnuť? Takže som za úplnú slobodu každého človeka vyberať si z infomlácií to, s čím sa identifikuje. Som proti tomu, aby právnici vytÍkali odškodné z médií za nejaké nezmyselné klebety pre svojich klientov prominentov. Alebo, aby sa aspoň mohli médiá proti možnosti, že im budú podvrhnuté nejaké nezmysly, poistiť. Ako napr. prípad princeznej Carolíny z Monaka. Škandálmi okolo obidvoch dcér a syna kniežaťa Rainera sa natol‘ko popularizoval tento trpazličí štátik, že z turistiky a luxusných apartamentom sa stali všetci v rodine vel‘mi bohatými. A teraz, keď médiá hrali v ich prospech, sa tá istá Carolina súdi s časopisom Bunte až na pokraj jeho zruinovania, že uverejnili fiktívne interview s ňou. Nie nepriaznivé, len vymyslené.
A ako je to s autorizovanim fotografií podľa zákonov aj v iných krajinách?
Nepáči sa mi ako sa stále máva zákonmi. Ja sa usilujem podl‘a možnosti všetko autorizovať. Možno si poviete, že asi z alibizmu, lebo moja agentúra JUH nedisponuje žiadnym mohutným bankovým kontom. Ja jednoducho robím zväčša na zákazku. Slobodnú tvorbu si nedávam autorizovať, lebo by to ani nebolo možné. Ak nechcete byť v novinách alebo v iných médiách, tak nechoďte na verejnosť, lebo aj na džezovom koncerte sa stane, že odfotím s hviezdou večera niekoho preto, lebo stál vedl‘a, alebo mi bol čiastočne v zábere. Vždy sa usilujem, aby l‘udia na mojich fotkách vyzerali dobre. To mám ako zásadu. Fotky, ktoré sú zaujímavé alebo aj kompromitujúce si nechám len v archíve. Nikdy nebudú zverejnené.
Aký je váš názor na publicity okolo anglického kráľovského dvora?
Asi nebudem celkom objektívny, lebo ja považujem konštitučnú monarchiu za ideálnu fomlu vlády. A ich publicity? Primeraná. Čím menej, tým lepšie. Páči sa mi zmysel pre tradíciu a umiernenosť rodiny Windsor. Anglickú kráľovnú nenafotí žiaden paparazzo v nepriaznivej situácii. V takej sa Alžbeta II. jednoducho nevyskytuje. Túto dámu by som chcel mať v archíve a dúfam, že sa mi to podarí.
Ešte by som chcel vedieť Váš názor na spravodajstvo o chovaní sa kolegov fotografov počas noci v Paríži, kedy údajne uháňali za autom s princeznou Dianou.
Škandalózne teda bolo fotenie! A šofér s I,75 promile alkoholu v krvi, ktorý šoféroval auto na križovatke na červenú a v čase nehody sa rútil rýchlosťou 200 km za hodinu, to všetko je OK? A prečo to všetko? Lady Diana si predsa za 15 rokov musela zvyknúť na to, že pred hotelom ju čakajú fotografi. A že fotografi fotili autonehodu? Bolo ich vel‘a, každý si musel nájsť svoj uhol pohl‘adu, aby tie fotky predal. Denne sú médiá plné katastrof, spravodajstvo v televízii je súvislý rad zemetrasení, leteckých a vlakových nešťastí alebo beštiálnych vrážd. Ak je dopyt, tak je aj ponuka, asi ľudia tieto tragické situácie majú radi, inak by sa predsa médiá finančne neudržali. Na druhej strane by sa mali konzumenti týchto každodenných hororov zamyslieť, či nebude predsa len lepšie pre ich duševné zdravie vidieť možno fádnejšiu obyčajnosť.
Princezná Diana bola údajne najfotografovanejšou osobnosťou na svete. Pôsobila na Vás eroticky?
Neviem, či profesionálne modelky nemajú lepšie skóre. Veď len to kvantum ich reklamných fotografií! A či na mňa pôsobila lady Diana príťažlivo? Nie. Pre mňa je erotika niečo blízke, s kým sa dá komunikovať. Nie je to len večne rovnaký úsmev a perfektná figúra. Musím ju cítiť všetkými svojimi zmyslami. A potom ju dokážem dostať aj na film. A to je pre mňa podstatné. Čo nemám na negatíve v archíve, to pre mňa ešte celkom neexistuje, je to zatiaľ len v akejsi virtuálnej realite.
Daniela Prónay (Impulz 11-12/1997)
Salón divadelnej fotografie II.
Jozef Uhliarik, narodil sa roku 1958, absolvent Strednej priemyselnej školy grafickej. Fotografii sa venuje dve desaťročia ako fotoreportér, dokumentarista a autor divadelných plagátov. Spolupracuje najmä s divadlom Štúdio S a divadlom Astorka - Korzo ’90 v Bratislave. Absolvoval viacero štúdijných pobytov v zahraničí. Viacero samos tatných výstav, účasť na kolektívnych výstavach.
Was born in1958, He graduated from the Secondary School of Graphic Arts. He has been involved in Ophotography for two decades. Except for a photography he also createsthe theatre posters. He cooperates with the Štúdio S and with the Theatre Astorka - Korzo ’90 in Bhratislava. He had several solo exhibitions and he has taken part in several collecdve exhibitions.
Viera Burešová
Deň radosti s gulášom
Divadelný vikend vlastným spôsobom dokresľovala dalšia repriza programu Milana Lasicu, Júliusa Satinského a Jaroslava Filipa Deň radosti v Štúdiu S. Kabaretná hra pre tri postavy: Optimistu, Pesimistu a Klaviristu nie je sice najmladšia - má päť a pol roka - ale je neuveriteľne svieža, priam z nej sršia tie najlepšie interpretačné danosti všetkých troch umelcov. Svojimi výkonmi musia prebrať aj mŕtveho, vďaka vám za ne. Škoda, že sa na vás neprišli pozrieť niekdajši likvidátori výbojov slovenskej kultúry - menovite súdruh Ľudovít Pezlár - azda by mal Večer radosti a vstúpil by do svojho svedomia. Deň radosti bol čarovný s magickým kúzlom vysloveného, paradoxov života. K ním patrí tiež dvojpólosť pretrvávajúceho stavu z predošlých rokov. Cez deň sa topíme v meste v špine a v burine, večer sme svedkami fantastíckej profesionálnej kultúry.
Predstavenie v Štúdiu S ozvláštnila vo vstupnom priestore výstava Kristové roky - portrét Štúdia S, fotografií Jozefa Uhlíarika, ktorými dokazuje, že svet hier Štúdia S, zvlášť L+S je mu dôverne blízky, že v ňom nachádza momenty nadčasových hodnôt Divadelný vikend vyšiel podľa očakávania svojich tromfov, potvrdíl, že dobré umenie sa v hladisku predáva samé. Po predstavení dobre padol teplý gulaš, ktorý podával Maroš Zednikovič a Miro Noga.
Jozef Nižnánsky (Večerník 10.10.1991)
Prvá divadelná
Výstava fotografických portrétov malých javiskových foriem, inštalovaná nedávno v STEPS-klube v Braiislave, potvrdia, že Jozef Uhliarik sa ozaj nenáhodne a dôsledne zaoberá snímkami. Mladého amatérskeho divadla. Provokovaný najmä autorskou tvorbou niektorých súborov pravidelne sleduje ich prácu, aby sa snažil zachytiť najcharakteristickejšie momenty inscenácií. Zatiaľ ako vraví nemá ešte ambície výtvarnej fotografie, chce skôr podať informáciu, ktorá bybola impulzom pre návštevu jemu priateľskému a spriaznenému súboru, chce vytvoriť seriál reportážnych, dokumentačných snímkov.
Je tiež amatérskym tvorcom (v „civile“ je technol6g a normovač Západoslovenských tlačiarní Bratislava), preto jeho zápal a formulácia tém rezonuje so spontánnosťou a humorom divadelníkov. Ponúknuté snímky dokazujú, že Uhliarik vie pozorne vysfriehnuť charak teristický detail hercovej tvorby, vie zachytiť životnosť pohybu na javisku.
Preto niečudo, že Martina Bosáka z Úsmevu (Zo života hmyzu) v postave Svrčka zvečňuje v rozohraní „hmyzieho“ rozkmitania nôh a rúk, Romana Vykysalého z Kremnického divadla v podzemí (Smetisko) v postave Potkana zachytáva pri improvizácii, keď práve plače do opony; Katku Labancovú zo Stúdia ’77 (Laici) portrétu je, keď rozohráva škálu rozmarnej naivity a prefíkanosti Sekretárky.
Demo Vizár Javisko 03.1985
| © 2005 | obsah(JUH) | web dizajn(BLUSKA) | powered by KRISPI engine |